Toto leto mi bolo vody dopriate naozaj dosť

Nie, nebola som každý druhý deň pri vode. Ba naopak, za celé nemožné leto som bola pri vode asi len tri či štyri razy. No zato tej vody z neba, tej mi bolo dopriate až až. O jednom kúpeli som sa už na blogu zmienila a o tom dnešnom napíšem teraz.

Deviateho septembra bola odovzdaná do užívania dostavba múzea moderného umenia Danubiana v Čunove. Povedala som si, že je najvyšší čas, aby som ten stánok kultúry konečne navštívila. Prvý raz, za jeho štrnásťročnú existenciu som sa do neho ešte nikdy nepozrela, hoci bicyklovať sa okolo neho chodievam dosť často. Aj dnešným dopravným prostriedkom bol bicykel.

Bol krásny slnečný deň. Na modrej oblohe sa povaľovali biele obláčiky. To bol dôvod na to, aby som sa často zastavovala a fotila. Krátku prestávku som si urobila aj v bufete neďaleko vodného diela v Čunove a potom to už nebolo ďaleko. Keďže som po celom moste vodného diela išla peši a fotila vodné vtáctvo v starom toku Dunaja, čas, kým som túto trasu prešla, sa stále predlžoval. Aj keď som išla po pravej strane a môj zrak bol upätý hlavne na vodu tým smerom, občas som jedným očkom pozrela aj vľavo, kde som videla Malé Karpaty s televíznou vežou na Kamzíku a pod nimi mesto s vypínajúcim sa bielym hradom. Pri jednom takom jednoočkovom pozretí som si uvedomila, že veža je zrazu zahalená a nad mestom je tmavý oblak. Bolo mi jasné, že tam prší. No netrvalo dlho a biele múry hradu už odrážali slnečné lúče. To ma upokojilo a pomyslela som si, že dážď, ktorý bol v meste, sa bude šíriť chrbtom pohoria Malé Karpaty.

Medzitým som prišla do areálu Divoká voda, kde boli nejaké preteky. Z nich som však zastihla už len poslednú posádku. Tak som teda pokračovala smerom k Danubiane. No tam som nestihla prísť. Lebo skôr, ako som mohla narátať do päť, prišiel taký lejak s krubotím, že som si stačila rýchlo obliecť bundu, dať na hlavu kapucňu a rýchlo som hľadala nejaké útočisko. Nastala tam trma-vrma a ľudia si hľadali miesto, kam by sa skryli. Bolo im jedno, či to boli záchody. V pánskych sa skryli ženy a v dámskych aj muži. Ľuďom bolo jedno, kde sú. Mne a ešte zopár oneskorencom zostal už len strom. No byť pod ním, bolo to isté, ako byť rovno na daždi. Bol to podobný lejak, ako ten, pri ktorom som zmokla naposledy. Ten dnešný bol síce oveľa kratší, ale obohatený ešte aj o ľadovec.

DSCN6165

DSCN6166

IMG_9923

IMG_9924

IMG_9926

Tak, ako rýchlo dážď prišiel, tak rýchlo aj odišiel a o pár minút už bola znovu modrá obloha s hrejúcim slnkom. Mne zase čľupkala voda v obuvi a ani vrchná časť oblečenia nebola suchá. Novú bundu som otestovala a teraz už viem, že nepremokavá nie je 😦  Uvažovala som, čo ďalej. Došla som k záveru, že keď som už tam, je mi to jedno, či sa obrátim hneď domov alebo budem pokračovať k pôvodnému cieľu. Na oblohe sa ukázala dúha a slnko hrialo, preto som ani veľmi necítila, že som mokrá. Ľudia, ktorí ma stretali, sa na mňa usmievali a pýtali sa – nestihli ste to? Nestihla 😦

IMG_9928

IMG_9929

IMG_9934

IMG_9935

IMG_9946

Keď som prišla k múzeu moderného umenia, všimla som si pred vchodom stojan na bicykle. Vtedy som si uvedomila, že nemám so sebou nič, do čoho by som si vzala obsah mojej cyklotašky. V nej som mala fotoaparáty a ďalší objektív. Vtedy som ešte netušila, že fotografie, ktoré som pred bránami do múzea urobila, sú posledné. Fotoaparát zrazu prestal reagovať. Bolo mi jasné, že sa do neho musela dostať voda. Do smiechu mi z toho nebolo. Aj keď som mala fotoaparáty ešte v ďalšej plastovej taške, tá spúšť vody, ktorá sa pred chvíľou pustila z neba, premočila komplet moju cyklotašku a aj jej obsah. Len dúfam, že po vysušení si to fotoaparát rozmyslí a bude fungovať tak, ako predtým.

DSCN6190

Zostala som tam stáť so zistením, že som tam prišla zbytočne. Nakoniec som zvolila náhradné riešenie, čo sa fotografovania týka. Malému kompaktu sa nestalo nič, s ním som teda pofotila okolie a vydala som sa na cestu domov s tým, že do múzea musím prísť inokedy a najlepšie to bude, ak prídem MHD.

IMG_9938

Keď som po pár kilometroch stretla bývalého spolužiaka, nechcel mi veriť, že niekde pršalo. A naozaj, na úseku, ktorým som prechádzala, nespadla ani kvapka. Zem bola úplne suchá. To, že pršalo, som zbadala zase až tam, kde bývam.

DSCN6340

Po príchode domov nasledovala dlhá horúca sprcha a po nej zázvorový čaj s medom a citrónom. Pevne verím, že aj zajtra budem zdravá.

Reklamy

6 thoughts on “Toto leto mi bolo vody dopriate naozaj dosť

  1. V autě se dá liják přečkat přece jenom líp, Danielo. Doufám, že jsi to neodnesla nějakým nachlazením, to byla pořádná přeháňka, jak je vidět na fotkách. Je neuvěřitelné, jak rychle se dokáže počasí změnit.
    Fotky máš parádní, jako obvykle, vůbec nezáleží na tom, jestli prší nebo svítí sluníčko.

    Like

  2. Ani do dneška si to foťák nerozmyslel?
    Já jsem vodou zlikvidovala foť Elišce. Asi mi přeskočilo, seděla jsem na zemi a fotila koňské závody a když jsem dofotila, odložila jsem foťák vedle sebe netušíc, že ho odkládám do kbelíku s vodou 😦 Eliška na tom vydělala. Ten další, který jsem jí samozřejmě musela jako ospravedlnění koupit, je lepší.

    Like

    1. Škoda, že ja si nemám zač kúpiť ten na ospravedlnenie 😦 Skúšala som ho aj dnes, lebo ak sa tam nejaká voda náhodou dostala, už by to bolo vyschlo. No nič, ničovaté nič 😦 Blééé
      Teda a tebe sa to naozaj podarilo 😦 Nuž, stávajú sa aj horšie veci, čo sa zabijeme?

      Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s