Fotky z toho dňa, odkedy som bez canonu

Už  niekoľko dní nepribudol na tomto blogu žiaden príspevok. Preto som sa rozhodla, že vám to dnes odčiním a ten dnešný bude aj za tých niekoľko chýbajúcich z posledných dní. Preto už dopredu upozorňujem, že to do zrolovania do konca tohto článku potrvá trošku dlhšie.

To, že som zmokla pri jednej mojej cyklovychádzke do Čunova, som tu už  písala pár dní po tom, ako sa to stalo. V jednu septembrovú nedeľu som sa vybrala do Čunova s cieľom navštíviť Danubianu po otvorení jej dostavby, ale umelecké diela v nej som si už nepozrela. Tesne pred cieľom som zmokla do poslednej nitky. A pravdepodobne sa dostalo trošku vlahy alebo vlhka aj môjmu fotoaparátu.

Po tom, čo som na blogu mala fotografie oviec, ktoré boli vo vyššie linkovanom príspevku, mala som tu z toho dňa už aj fotografie oblohy krátko pred a po tej spŕške, ktorej sa mi v ten deň nepodarilo vyhnúť. Dnes som vybrala niekoľko ďalších  fotografií z toho nešťastného dňa.

Bolo pol štvrtej, keď som prišla k tejto skrinke SHMÚ. Bola zamknutá a nebol tam ani žiadny  predpovedač počasia známy z niektorej televízie, takže som sa predpoveď na ďalšie hodiny nedozvedela. No keď som sa pozrela na oblohu, na dážď to vôbec nevyzeralo. Preto som ďalej nepokračovala na bicykli, ale peši vedľa neho, aby som mohla hocikedy zastať a fotiť.

No po chvíli už obloha nado mnou začala povážlivo tmavnúť.

Príležitostí na fotenie bolo dosť. Napríklad aj tieto volavky v starom ramene Dunaja.

Na oblohe to vyzeralo stále hrozivejšie, ale ja som už nemala šancu, aby som sa niekde skryla, ak by aj pršať začalo.

Predo mnou to vyzeralo hrozivo, ale pri pohľade vpravo, na staré koryto Dunaja, mi to vôbec hrozivé nepripadalo. Stále som sa nádejala, že búrka sa mi vyhne.

No ani keď som sa pozrela za seba, to nevyzeralo najlepšie 😦

Konečne som prišla do areálu Divokej vody, kde bola nejaká akcia a bolo tam množstvo ľudí. Stihla som si odfotiť deti na jednej atrakcii na vode a posledný čln, ktorý sa spustil dolu kanálom. V tej chvíli spadli prvé kvapky. Všetci ľudia  sa rozpŕchli a ja som tiež hľadala nejaké útočisko pre seba aj pre bicykel. Myslela som, že to strom zachráni. Bohužiaľ, pod stromom bolo o chvíľu rovnako ako aj inde. Neďaleko boli toalety, ale aj ich priestor sa rýchlo zapĺňal. Bicykel som nechala pod stromom a postavila som sa aspoň pod strechy toaliet.

Tak, ako dážď prišiel, tak rýchlo bolo znovu na oblohe aj slnko. Od chvíle, kedy som stála pri skrinke SHMÚ a kým na oblohe znovu nesvietilo slnko, neuplynula ani celá hodina. Za ten čas som peši stihla prejsť most cez vodné dielo, zmoknúť a aj vidieť dúhu.

Vybrala som sa teda ďalej k spomínanej Danubiane, čo som už mala iba kúsok. No až tam som si uvedomila, že nemám so sebou nič, do čoho by som si vzala obsah cyklotašky a že mi je aj chladno, keďže mi v teniskách čľupkala voda. To mi už začal haprovať aj fotoaparát. Urobila som poslednú fotografiu a ostatné už viete.

Túto fotografiu ste už mohli vidieť v jednom z predošlých príspevkov,  ktorý mal názov “Toto leto mi bolo vody dopriate naozaj dosť”.

Vy, ktorí ste sa prepracovali až sem, ste mohli zistiť, že z jedného popoludnia píšem teraz v poradí už  piaty príspevok a na ďalšie mi ešte fotky zostali. Tak sa máte na čo tešiť 🙂

Nejakú dobu som čakala, že sa jedného dňa zobudím, skúsim ovládač zapínania fotoaparátu dať do polohy ON a ten sa prebudí. Nestalo sa tak. Neostávalo mi nič iné, iba ho odniesť do opravy. Keď mi pri preberaní povedali predbežnú cenu opravy, vyrazilo mi mierne dych, no keďže som inú alternatívu nemala,  fotoaparát som tam nechala. Oznámili mi, že fotoaparát bude hotový pravdepodobne 22. októbra, čo bolo približne o dva týždne a že mi o tom pošlú mail.

Od pravdepodobného termínu už uplynuli ďalšie týždne a môj fotoaparát ešte stále nemám. Každý deň čakám na správu zo servisu, ktorá stále nechodí a nechodí 😦