Voňavé agáty a nevoňaví zákazníci

Moja posledná nedeľa bola celkom bohatá na zážitky. Po dostihoch som sa vybrala na malú prechádzku Petržalkou. Zašla som skontrolovať, či labuť sedí na hniezde. Očakávala som už aj malé labuťky, ale tam sa nič nezmenilo, žiadne novinky sa nekonali. Pán labutiak sa premával po vodách Chorvátskeho ramena a mama labuť trpezlivo sedela na vajciach.  Fotila som, kým mi baterky a pamäť na karte stačili 🙂 Vzduch voňal kvetmi agátov a iných stromov a kríkov. Mám rada nielen agátovú vôňu, ale páčia sa mi aj  jeho kvety a rovnako aj agátové stromy. Asi sa tu ešte s jedným príspevkom, ktorý venujem len agátom, stretnete.

Keď tu píšem o vôni agátov, nedá mi, aby som nenapísala aj o zážitku, ktorý bol čiastočne aj o vôni (bohužiaľ, podstatne inej) a ktorý sa mi stal ešte skôr, ako som išla na dostihy.

Zistila som, že už nemám doma zemiaky, tak som si odskočila do najbližšieho obchodu po nákup. V obchode s prívlastkom express stáli pred jedinou fungujúcou pokladňou štyria ľudia. Traja predo mnou, o tých, ktorí stále za mnou som sa nezaujímala, neobzerala som sa, no minimálne jedna osoba stála aj za mnou. Do obchodu prišla žena, ktorá sa postavila k pokladni a pokladníčku, ktorá blokovala nákup z košíka, požiadala o nejaký tovar. Nepočula som, čo si pýtala. Pokladníčka jej tovar odmietla predať, že ju vybaví iba v tom prípade, ak ju pustia všetci tí, ktorí stoja s tovarom v košíkoch v rade za pokladňou. Prvá, ktorá ju mohla pustiť dopredu, vyložila na pokladňový pás iba jednu zmrzlinu. Predstavte si, že s ňou normálne vystála rad. Druhá mala asi tri položky. Ani prvá, ani druhá nesúhlasili s tým, aby ju pokladníčka obslúžila. Situáciu, ktorá vznikla pri pokladni, začala komentovať tretia, čiže stojaca predo mnou.

 

– Ona vždy každého pustí, ale ju nikdy nikto nepustí.

Samozrejme, tak, aby ju bolo počuť aj celkom vzadu, možno až v sklade. Celú slovnú tirádu,  ktorú tu nebudem opakovať, ani si ju nepamätám, ukončila tým, že to je predsa vizitka Slovákov (ktovie, čo bola ona, možno Surinamka – Surinam je vraj ukážková krajina tolerancie).   Tak teda, Slováci, keby ste to doteraz nevedeli, teraz už viete, že našou črtou je, nepúšťať v obchode pred seba ľudí, ktorí prišli po vás, teda jedným slovom – nenechať sa predbiehať. Vtedy som ešte netušila, že aj ona bola tou, ktorá sa dožadovala obslúženia mimo poradia. To som ešte nestála v rade pred pokladňou, ale dovtípila som sa to z nasledujúceho diania.

 

Do tejto situácie zrazu prichádza  zamestnanec obchodu, ktorý sa tam dovtedy iba tak ponevieral a vôbec mu nevadilo, že stojí päť a viac  ľudí pred  jednou pokladňou. Až vtedy, keď videl, že milej pani nikto neprepustil miesto v rade,  sadol si k vedľajšej pokladni a vyzval ju, aby mu povedala, čo si želá. Vstal  od pokladne, prešiel sa k regálom s cigaretami a vrátil sa k pokladni aj s krabičkou cigariet. Vtedy som sa vlastne dozvedela aký dôležitý tovar si prišla zákazníčka kúpiť. Nenechala som to bez poznámky a len tak pre seba som si nahlas povedala – tak to je naozaj veľmi súrny nákup, cigarety…

 

Tá, ktorá stála predo mnou, bola už vlastne na rade, sa po mojej poznámke obrátila ku mne, zazrela na mňa a v tom sa otočila k zamestnancovi vedľajšej pokladne,  opustila miesto predo mnou, aby sa nechala obslúžiť krabičkou cigariet s komentárom, ako veľmi sa ponáhľa. Viete, prečo tak urobila? Aby svojím veľkým telom  mohla vraziť do mňa, stojacej za ňou. Primitívka primitívna. Jaj a skoro som zabudla, že ešte stačila vrátiť na miesto aj oddeľovač, ktorý bol položený za nákupom zákazníčky pred ňou  (to možno preto, aby pokladníčka zarátala do nákupu tej pred ňou aj môj  nákup). Nad jej správaním som sa však nezamýšľala, oddeľovač som vrátila za predchádzajúci nákup a iba som sa usmiala. Škoda, že tak neurobila skôr, nebola by som musieť dýchať jej smradľavé oblečenie. Na počudovanie, necítila  som ho po cigaretách, páchlo špinou. Bunda, ktorú mala na sebe, podľa všetkého, dávno vodu a prací prostriedok nevidela.  Chápem, nezostáva jej na to čas. Veď fajčenie jej čas určite nešetrí.

 

Neviem, prečo sa mi zdalo, že tá ponáhľajúca sa fajčiarka, od ktorej som dostala bodyček, býva v dome oproti v byte, na balkóne ktorého sa denne už od piatej hodiny ráno strieda  osadenstvo bytu niekoľkokrát (mnohokrát) za deň pri fajčení cigariet. Nechápem, prečo sa v obchodoch všetci fajčiari ponáhľajú, nemajú čas. Pritom mám zo zamestnania odpozorované, že kolegyne, ktoré fajčili, mali vždy more času. Usudzujem tak podľa toho, koľko času z pracovnej doby dokázali pretrkotať pri cigaretách.

 

Aj vás predbiehajú pri pokladni ponáhľajúci sa fajčiari?

Ste úplne happy z toho, že vy stojíte v rade pred pokladňou a k pokladni sa každú chvíľu pristaví niekto spredu so žiadosťou a kúpu cigariet? Kedy sa už konečne prestanú cigarety predávať spolu s potravinami?