Dvakrát prečo

Prečo nestojím mnohým blogerom ani za to, aby mi reagovali na komentáre, ktoré zanechám na ich blogu?  Napríklad len jednoduchým ĎAKUJEM? Mnohokrát som už nad tým rozmýšľala. A to už  vôbec nehovorím o tom, že by mrkli aj ku mne a nebodaj po sebe zanechali stopu.  Upozorňujem, že mnou písané komentáre na cudzích blogoch nie sú o tom, aby som si vynútila návštevu alebo komentár u mňa. Pri mnohých dokonca nedávam ani odkaz na môj blog (inde som si všimla, že mnohí tak urobia pri jednom komentári aj dvakrát). Ich majitelia vedia, kto sa pod menom D. skrýva, nevedia to už však ich ďalší čitatelia.

Denne mám na tomto blogu dosť návštev a kliknutí, ale ak sa tu za polroka objaví aspoň jeden, či dva komentáre od niekoho nového, to je naozaj veľa. Preto dnešným príspevkom možnosť komentovania ruším a keby som to vedela urobiť, zablokovala by som aj lajkovanie, ktoré dostávam od WordPresákov veľmi často bez toho, aby dotyčný na blog vôbec klikol. Stačí, že sa mu odkaz na môj nový článok objaví v readeri.

Odteraz považujem tento blog, síce verejný, ale len za

*môj vlastný denníček*.

O tom, že toto raz na mojom blogu urobím, som uvažovala už dlhší čas. Rozhodnutie som si nechala na dnešný deň.

Prečo si máme dávať predsavzatia len 1. januára?

Podľa mňa nie je 1. júl o nič horší termín 🙂

Kto sem bude chcieť chodiť, môže, kto nechce, nemusí. Tak, ako aj doteraz 🙂

Aby som ešte nezabudla,

ĎAKUJEM

všetkým, ktorí tu doteraz nechali čo len jeden komentár.

Prajem vám krásne leto!

Reklamy