Som uťahaná ako kôň

Pred chvíľou som prišla zo záhonu. Včera večer aj v noci pršalo, chcela som to využiť. Z mokrej zeme som trhala burinu a okraj záhona, ktorý neprestajne zarastá trávou a inou burinou, som znovu zrýľovala. Bola som prekvapená z toho, že keď som rýľ vryla do zeme na jeho celú výšku, prevrátila som z tej hĺbky úplne suchú zem 😦 Pritom toľko vody spadlo! Škoda, že tu vždy naprší prudký lejak, kedy voda nestíha pomaly vsiakať do zeme, ale väčšina odtečie mestskou kanalizáciou do Dunaja.  Veľa robí aj to, že samotné podložie môjho záhona nie je kvalitná pôda, ale piesčito-kamenistá, ktorou voda rýchlo pretečie dole. Preto veľká vďaka nebesiam za včerajšie poliatie 🙂

Cestou hore do bytu sa ma jeden zo susedov vo výťahu spýtal, či má ten môj záhon význam, keď ho  nepolievam, čakám vždy len na vodu z oblohy. Čo si myslíte, má? Odpoveď vám možno dajú fotografie, ktoré som urobila nielen dnes, ale aj počas posledných dvoch mesiacov.

Ešte mi dokvitajú posledné ľaliovky. Myslím si, že fotku tejto som ešte ani na blogu nemala. Mám ich len od minulého roku. Sú nádherné.

Táto je zaujímavá zase farbou. Medzi tými všetkými ostatnými sa jej červená farba už z diaľky vyníma.

Pre pár rokmi mi približne v tomto období krášlili záhon topoľovky. Množstvo.  Rôznych farieb. Z nich mi zostalo už len veľmi málo, čo ma dosť mrzí. Už prvý rok ich napadla nejaká hrdzavá choroba a postupne mi z nich z roku na rok zostávalo stále menej. Pritom som vlani  (a tiež aj dnes) vysiala ďalšie semená. Lenže z toho vlaňajšieho vysiatia nevidím ani len jeden jediný kvietok. Žeby mi všetky semená niekto požral? Nebudú to tie vtáky, ktorých je tu dostatok? Neviem. Takže z topoľoviek mi zostalo toto.

Dnes som ešte fotila aj posledné kvety tureckých klinčekov. Veľmi vďačné kvety sú to.

Kapitola sama o sebe je pestovanie levandule na mojom záhone. Vlani kvitlo pár kvietkov, tento rok kvitnú viac, ale stále to nie je ono. Len kúsok od nášho domu som pred časom videla záhon,  ktorý bol vytvorený iba vlani a už túto jar nádherne zakvitol tmavofialovou farbou. Tie moje sú svetlé. Teším sa z nich, ale chcela by som aj tie tmavé.

Už vlani mi prvý raz rozkvitla budleja, z ktorej som len rok predtým koncom leta priniesla domov zo tri halúzky a pichla som ich do zeme. Jedna sa chytila a pekne sa vlani rozrástla. To, že kvitla, dala o sebe vedieť nejakému neprajníkovi. Koncom leta som ju v jeden deň našla celú dolámanú. Preto som ju vybrala zo zeme a presadila na iné miesto záhona. Uvidím, čo sa bude diať tento rok.

Túto rastlinku by som si rada rozmnožila ešte aspoň v dvoch rôznych farbách. V bielej a ružovej, prípadne aj tmavofialovej. Raz som kdesi videla fotografiu nádherne rastúcej budleje, ktorá bola posadená a poprepletaná navzájom z troch až zo štyroch farieb. Bolo to krásne.

Už dlhšie mi kvitne kvet, ktorého meno nepoznám. Jeho nádherné žlté kvety lákajú motýle a iný hmyz. Po nedávnych víchriciach som našla zopár polámaných kvetov, ktoré som si priniesla hore do bytu do vázy. Asi nepoznám vďačnejší kvet na rezanie. Veľmi dlho sa vo váze držia. Niekto by mi mohol prezradiť ich meno.

Ďalšia rastlinka, z ktorej mám nesmiernu radosť, lebo mi pripomína detstvo, je táto. Vlastne si musím položiť otázku, z ktorej kvetiny nemám radosť? Mám ju zo všetkých. Floxy mám v niekoľkých farbách ružovej, fialovej a tiež aj biele.

Fotka Fotka

A čo moje ibišteky? Tie, ktoré som do jedného vypestovala sama zo semien? Krásne mi rastú a už tiež kvitnú.

Fotka Fotka

Margarétky som asi neposadila na dobré miesto. Nemajú tam dosť priestoru a večne sa váľajú po zemi 😦

Niektoré rastliny sa mi akosi nechcú rozmnožiť. Mám ich stále po jednom kuse. Medzi ne patrí aj táto belasá ježibaba.

Alebo aj táto  rudbekia.

Aj z tejto kvetiny by som chcela mať viac kusov, no už tretí rok mám len stále túto jednu.

Echinacea má stále nejakého podnájomníka. Tomuto sa na nej veľmi páči.

Keďže som tu už dávno nemala fotky zo záhona, tu je ešte zopár starších – z júna a začiatku júla.

Fotka  Fotka

Fotka  Fotka

Fotka  Fotka

Fotka  Fotka

Fotografií by som mala ešte veľa, ale už asi stačilo. Celý tento príspevok som vytvorila v polohe ležmo na bruchu. To preto, že ma tak bolia kríže od dnešnej práce na záhone. Potrebovala som si ich dať do inej polohy, než som ich mala počas dvoch hodín dnešného dopoludnia.

 

Reklamy

3 thoughts on “Som uťahaná ako kôň

  1. Tvůj záhon je překrásný, Danko, význam rozhodně má. Vůbec nechápu poznámku tvého souseda, přece má oči!
    Je dost smutné, že se tou krásou kochají všichni, ale málokdo ji ocení a zřejmě ti se záhonem nikdo nepomůže.
    Musela ses pořádně nadřít. Kdybych byla dvě hodiny v předklonu já, už se nenarovnám.
    Fotky jsou nádherné, na kytkách můžu oči nechat.
    Tu žlutou jsme kdysi dávno taky měli, ale její název neznám.
    Měj se hezky a pořádně si odpočiň!!! 🙂
    P.S. Děkuji za nakukování a komentář u mě. ♥

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s