Výlet do Bernolákova

Mnohí sa asi po prečítaní dnešného nadpisu spýtajú: “Do Bernolákova? A čo tam?” Tak vám teda napíšem, čo tam a prečo som si vybrala práve Bernolákovo za cieľ môjho niekoľkohodinového výletu.

Nie je to tak dávno, čo som bola na Bratislavskom hrade. V ten deň bol celkom dobrý výhľad a vtedy som si v diaľke za mestom všimla niekoľko veží kostolov. Netušila som, v ktorých dedinách sú tie stavby, ktorých veže vidím, no  jednu som identifikovala onedlho. Cestovala som vlakom do Nových Zámkov a z vlaku som si všimla kostol, ktorý stál na kopci. Neďaleko neho bolo vidieť aj strechy kaštieľa. Železničná zastávka, kde o chvíľu vlak zastavil, sa volala Bernolákovo. Tieto dve stavby som videla aj z Bratislavského hradu.

V Bernolákove som sa do včerajšieho dňa ocitla iba dvakrát. Raz som tam bola fotiť jedného pána pri golfe a druhý raz som cez obec prechádzala na bicykli. Od fotenia v golfovom areáli uplynulo desať rokov a od cyklistiky už tiež dobrých päť. Preto som sa tento týždeň konečne rozhodla, že sa do Bernolákova pozriem opäť.

Už z vlaku som znovu videla strechy spomínaných stavieb. Po vystúpení na stanici som si uvedomila, že miesta, na ktoré som sa vybrala,  asi blízko od stanice nebudú. Aj tak bolo. Prešla som kus dediny, kým som stála najprv pred kaštieľom a potom aj pred kostolom.

Do areálu kaštieľa a golfového ihriska som vošla, nečítajúc text na tabuli, ktorá bola na bráne. Všimla som si iba piktogramy, ktoré zakazovali vstup na bicykli, vstup so psom a ešte nejaké dva zákazy. Prečiarknutý fotoaparát som medzi nimi nevidela. V areáli bol dosť veľký pohyb stavebných robotníkov. Stav kaštieľa ma naozaj veľmi milo prekvapil. Dnes je to nádherná zrekonštruovaná budova, aj keď rekonštrukcia ešte dokončená nie je. Stihla som si pofotiť vlastne všetko, čo som chcela, keď ma oslovil pán, premávajúci sa tam stále na jednom z golfových vozíkov. Fotenie je vraj zakázané. Keďže bol slušný, ospravedlnila som sa a z areálu som odišla, no neodpustila som si ešte posledný záber na kaštieľ.

Kaštieľ postavili Esterháziovci v rokoch 1714-1722. Bolo to obdobie po skončení tureckých vojen a protihabsburgských stavovských povstaní, kedy nastala éra stavebného rozkvetu. Patrí k prvým šľachtickým rezidenciám zakompovaných do prírodného prostredia. Okolo kaštieľa bol zriadený park s bohatou sochárskou výzdobou, ktorá sa však nezachovala. Z parku a priľahlého územia je dnes vybudovaný golfový areál, ako som už spomenula v predošlých riadkoch. Na začiatku 20. storočia bol kaštieľ značne poškodený požiarom a počas druhej svetovej vojny ho vážne poškodili vojnové udalosti.

Pohľad na golfové ihrisko.

Bratislava je odtiaľto len “na skok”.

Pri východe z areálu som sa ešte raz zastavila pri bráne a hľadala som piktogram s prečiarknutým fotoaparátom. Nenašla som ho. No až vtedy som si prečítala text na tabuli, ktorá bola pripevnená na bráne.

Odchádzala som z kaštieľa s dobrým pocitom a spomenula som si aj na rakúskeho golfistu, ktorého som tam bola pred rokmi fotiť. Ten vtedy nechápavo krútil hlavou nad stavom kaštieľa. Dnes by bol veľmi prekvapený, keby ho znovu videl.

Neďaleko kaštieľa, na kopci zvanom Várdomb, sú pozostatky hradu Čeklís. Predstavuje ich už len zopár zbytkov múrov. Na vrcholci je v súčasnosti  postavená vodárenská veža z prvej republiky.

Momentálne je tam archeologický prieskum. Nechcela som chodiť za pásku, ktorá označovala zákaz vstupu na kopček, na ktorom sa kedysi hrad nachádzal.  Fotilo sa mi dosť ťažko, lebo z každej strany mi čosi vo výhľade prekážalo. O  vzniku hradu sa zachovalo len málo spoľahlivých správ. Bol postavený na strategickom mieste, v tzv. bráne cesty od Dunaja na Považie. Čeklís začali stavať pravdepodobne po tatárskom vpáde v polovici 13. storočia.

Tento hrad ma totálne sklamal. Len nedávno som o ňom čítala na internete. Spomínal sa vo viacerých článkoch o Oponickom hrade. História hovorí, že spomínaný hrad získal v roku 1392 Mikuláš z Čeklísa. Práve on je podľa mnohých označovaný za zakladateľa rodu Apponyi, hoci on sám toto priezvisko ešte nepoužíval. Až potomkovia jednej z jeho troch dcér – Angely sa začali nazývať „šľachticmi z Oponíc“ – Apponyiovcami.

Od zbytkov dávneho hradu bol iba kúsok ku kostolu. Cestou k nemu som prechádzala okolo stĺpu hanby, ktorý tam stojí z dávnej minulosti.

Bernolákovský kostol je zo 14. storočia a bol zasvätený sv. Štefanovi, prvému uhorskému kráľovi. Zo strany, z ktorej som k nemu prišla, sa fotografoval len veľmi ťažko. Stále mi niečo prekážalo vo výhľade.

Preto som hľadala možnosť, odkiaľ by som si kostol vyfotila lepšie. Pri najbližšej možnosti som z kopca zišla úzkou uličkou so schodmi nižšie. Tam mi zase prekážali domy. Mala som obavy pri fotení kostola, že mi zase príde niekto povedať, že fotiť nesmiem. Záberom na rodinné domy som sa maximálne vyhýbala.

Na záver som si ešte vyfotila bernolákovskú stanicu, ktorá je tiež zahrnutá medzi pamiatky obce. Staničná budova bola postavená v druhej polovici 19. storočia a slúži bez väčších úprav dodnes. Patrí k najstarším vidieckym staniciam na Slovensku.

 

Reklamy

4 thoughts on “Výlet do Bernolákova

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s