Nezaprší a nezaprší!

Už si pripadám ako Angličan, lebo v množstve článkov na tomto blogu píšem o počasí. Ale o čom inom mám písať, keď prídem hore domov z môjho záhonu, kde som videla polovicu rastlín úplne suchých, bez života? Práve si píšem koncept tohto článku, aby som ho zajtra ráno mohla zverejniť. Dnes sa nám obloha trošku zatiahla a zrazu počujem zvonku nejaký zvláštny zvuk. Ako keby padali kvapky dažďa. Vstanem od článku, pozriem von oknom a vidím. Naozaj padli prvé kvapky na zem. O pár minút aj posledné 😦 Keď tu aj doteraz párkrát trošku spŕchlo, nebolo tej vody ani toľko, aby sa dostala cez koruny stromov na zem. Najlepšie je to vidieť tam, kde koruny stromov prekrývajú chodník. Ten bol zakaždým suchý. Nádej som vkladala do Medardových kvapiek, ale tie sa tento rok nekonali 😦

Takto usychajú puky topoľoviek. Nielen, že ich každý rok napadne nejaká choroba, tento rok majú len malú šancu rozkvitnúť.

Keď som včera ráno prechádzala v autobuse okolo posledného domu na našej ulici, videla som tam  pani, ktorá polievala s hadicou kvetinový záhon pred ich domom. Pomyslela som si, že tam asi nemajú takých susedov, akí sú v našom dome. Lakomí ešte aj na trochu vody na kvety pred domom. Už nežijúca moja suseda sa mi raz sťažovala, že keď polievala ibišteky lemujúce chodník pred naším domom, spýtal sa jej jeden z obyvateľov, že či polieva vlastnou vodou. Vodu si nosila spoločnú z upratovacej miestnosti. Chudák! Na takého nemám iné pomenovanie. Škoda, že si to tu o sebe neprečíta.

Zdá sa, že nedostatok vody neprekáža bohato kvitnúcim ľaliovkám Našťastie!

Ale takých jemu podobných ľudí bude v našom dome a okolí asi viac. Už pred dvomi rokmi som začala v horúcom lete nalievať vodu pre vtáčiky, ktoré žijú v našom blízkom okolí. Urobila som tak aj po tieto horúce dni. Predtým som vodu nalievala do plastových misiek, v ktorých kupujem napr. mäso, ale tie boli ľahkou korisťou pre psov, ktorí ich zvykli prevrátiť a odniesť preč. Tento rok som našla pri Dunaji starý hrniec, ktorý som presne za tým účelom, na ktorý som ho neskôr použila, priniesla domov. Hrniec som zaťažila niekoľkými kameňmi a položila som ho na spílený kmeň stromu. Vtáci ho veľmi skoro objavili a chodili sa tam húfne napiť. Predvčerom som bola do hrnca naliať ďalšiu vodu, celý poldruha liter som tam vyliala a spokojne som odišla domov. Ani nie o dve hodiny sa pozriem z balkóna a hrnca nikde! Objavila som ho o niekoľko metrov ďalej. Prázdny, kamene, ktorými bol zaťažený, boli porozhadzované po trávniku. Komu to mohlo prekážať? Neviem, ale našiel sa niekto taký. Smutné.

Fotené z ôsmeho poschodia, preto taká kvalita…

Teraz som už dala hrniec medzi kvety v záhone, kde, ako mi povedal môj syn, si ho vtáci až tak veľmi nevšimnú. No nechcem zase dráždiť niekoho, aby mal starosť o to, hrniec s vodou zlikvidovať. Čo si o tom myslíte vy? Minimálne sýkorky som už videla prilietavať nielen napiť sa, ale aj vykúpať sa.

Na záver ešte jeden smutný zážitok. V niektorý deň, keď som sa cestou do obchodu zastavila pozrieť aj dole na záhone, našla som spadnutého a mŕtveho ďatľa medzi kvetmi. Nepochopím, čo sa mu mohlo stať. O jedného lesného doktora je tak menej 😦